Piatok 18. 10. 2019
Dnes má sviatok: Lukáš, zajtra Kristián

J. Rezník st. zdôrazňuje, že Štúr nerezignoval ani v najťažších chvíľach života

16. 11. 2015
Podstatná časť hry o živote Ľudovíta Štúra vyšla v mesačníku Slovenské pohľady č. 6 v roku 2011.

Bratislava - V roku 1985 spisovateľ Jaroslav Rezník st. napísal pre Poetický súbor Novej scény v Bratislave hru o živote Ľudovíta Štúra pod názvom Povedzte, že prídem. Pretože autor v tom čase bol v istých žánroch politicky stále nežiaduci, hru neinscenovali. Jej podstatná časť však vyšla v mesačníku Slovenské pohľady č. 6 v roku 2011. Konkrétne sú to 6., 7. a 8. obraz.

Šiesty obraz je postavený na dialógu Štúra s Kossuthom o ich zásadných politických názoroch, ktoré krátko predtým prezentovali na uhorskom sneme a nachádzame v ňom aj nasledujúci dialóg:

„Kossuth: Šírka vášho programu a nastolené požiadavky, ako i presvedčivosť vašich argumentov ma veľmi zaujali. Sú blízke mojim názorom a zhodujú sa s naším programom, pravda... až na niektoré maličkosti.

Štúr: Pre mňa to nie sú maličkosti, ale otázky zásadného významu.

Kossuth: Neviem, čo konkrétne máte na mysli?

Štúr: Vy vidíte v biede ľudu osud a nemeniteľný beh sveta. Tak ste to na sneme povedali, či nie...?

Kossuth: Skoro ste ma citovali...

Štúr: Ja zastávam iný názor. Tvrdím, že hlavnou úlohou nás všetkých, čo voláme po pokroku, je rozbiť práve túto predstavu o osudovosti života poddaného ľudu a pomôcť mu vymaniť sa z tejto biedy. A prvým krokom k tomu je - zrušenie poddanstva!

Kossuth: Bez vykúpenia? A bez náhrady?

Štúr: Vari je poddaný ľud niekomu niečo dlžen? Vari má nahrádzať niečo, čo už tisíckrát preplatil? My všetci sme mu veľkými dlžníkmi!“

Druhý publikovaný obraz zachytáva scénu stretnutia Ľudovíta Štúra s Jonášom Záborským v Košiciach 24. februára 1849 a jeho ťažisko je v týchto záverečných replikách:

„Záborský: Na zlej strane bojujete, Ľudovít. Uhorskú krajinu pomáhate rozbíjať, a to je zlé. Občiansky stratíme mnoho, a národne nevyhráme nič. Ja dobre poznám Nemcov, ver mi. I keď vyhrajú, v Uhrách buď ponechajú maďarčinu, alebo nám všetkým vtisnú nemčinu. Tak to bude, uvidíš! Tento boj je už prehratý!

Štúr: Nič si nepochopil, Jonáš. Ale to je už údel každého pragmatického intelektu, neschopného vrúcnejšieho citu, iba chladnej analýzy. A beda ľuďom, keď sa takí k moci dostanú. Ani ja neverím viedenskej vláde, hoci v ohrození od Maďarov, Nemcov, ba i Talianov všeličo nám sľúbila.

Záborský: No vidíš, sám uznávaš.

Štúr: My bojujeme predovšetkým na svojej strane. Za svoje najvlastnejšie záujmy. A kliatba večná by padla na naše hlavy, ako rečnieva Hurban, keby sme dnes nepovstali a nebuchli päsťou do stola. Možno túto bitku prehráme. No je nevyhnutná, Jonáš, pre konečné víťazstvo. Slovenčina ako biela holubica z neho vzlietne a vzkriesi náš život, lebo ona je dušou národa a duša - tá je nesmrteľná!“

Záverečný obraz celej hry prináša Štúrovo rozjímanie po správe o smrti Adely Ostrolúckej. (Vo svojej vízii vníma matku i Adelu, ktorých siluety - akoby duchov - je vidieť v prítmí scény.)

„Štúr: Mama! Adela! Vy moje najmilovanejšie bytosti na svete! Len k vám sa môžem obrátiť, lebo len vy môžete rozsúdiť moju dušu a jej spor. Povezte, mama, stál celý môj život, všetko, čo som vykonal, za túto obeť? Adela, mal som právo položiť na oltár vlasti a služby svojmu národu i teba? Odpovedzte, prosím!

Matka: Neviem, syn môj. No zriekni sa zatiaľ odpovede na túto otázku. Tvoj budúci život ti na ňu odpovie.

Adela: Neviem, Ľudovít. No ak ti tvoj budúci život súhlasne prikývne, rada som túto obeť priniesla. (Adela podíde bližšie k matke. Chytia sa za ruky a pomaly ako sen odchádzajú z tejto Štúrovej vízie.)

Hurban: (vyjde z prítmia scény) Ľudovít!

Štúr: (zdvihne hlavu): Tak vidíš, Jožko, jeden po druhom sa poberajú naši drahí a nádeje naše hynú jedna po druhej.

Posol: (náhle vstúpi do miestnosti) Hľadám pána Ľudovíta Štúra.

Štúr: Prajete si, pane? Nikto tu nie je, pane. Hovorte!

Posol: Som posol srbského kniežaťa Michala Obrenoviča. Prišiel z Viedne a zdržuje sa na panstve v Ivanke pri Dunaji. Rád by sa s vami stretol, pane. V jeho terajšom sídle. Čo mu odkážete, pane?

Štúr: (dlho hľadí na posla, potom sa nadýchne) Povedzte mu, že prídem!“

Záverečné posolstvo hry je zrejmé. Ľudovít Štúr nerezignoval ani v najťažších chvíľach svojho života.

Foto, text: © 2015 TASR. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona.

Diskusia   0